Adam František Kollár

Slovenský Sokrates
Slovenská televízia pomerne často reprízuje zaujímavo urobený dokumentárny film Dvaja muži z Terchovej, venovaný legendárnemu zbojníckemu kapitánovi Jurajovi Jánošíkovi a „slovenskému Sokratovi“ Adamovi Františkovi Kollárovi. Táto snímka z roku 1998 pôsobivo hľadá odpoveď na otázku, prečo je vnímanie uvedených osobností také rozdielne, respektíve prečo jedného pozná celé Slovensko a druhého, vzdelanca svetového formátu, len hŕstka ľudí.

Možno je prekvapením, že A. F. Kollár – uznávaná vedecká autorita, dennodenne pracujúca s archívnym materiálom – nikdy nevypátral presný dátum a najmä miesto svojho narodenia. Obrátil sa na niekoľko slovenských miest (napr. Ružomberok), vypisoval svojim vzdialenejším príbuzným (Martin) a veľmi mu záležalo na zostavení kollárovskej genealógie. Žiaľ, táto aktivita neviedla k vytúženému cieľu... Viacero skutočností zo života A. F. Kollára ešte stále čaká na svoje objasnenie. Predovšetkým učencova mladosť je zahalená ťažko preniknuteľnou hmlou záhad, dohadov a bližšie neozrejmených súvislostí.

Prvou školskou zastávkou budúceho vedca bolo slobodné kráľovské mesto Banská Bystrica. Tu získal základy z náboženstva, počtov a naučil sa čítať i písať. Niekedy na prelome 20. a 30. rokov 18. storočia prijímajú banskobystrickí jezuiti mladého Kollára na tamojšie nižšie lýceum. Dlho tam však nepobudol a čoskoro z neznámych príčin odchádza na nižšie jezuitské gymnázium do Banskej Štiavnice. Svoje stredoškolské štúdium ukončil v roku 1734 na trnavskom jezuitskom lýceu. Po jeho absolvovaní sa mladý ambiciózny Kollár rozhodol nastúpiť do jezuitského rádu v Trenčíne. O krátky čas sa dostáva do ostrých sporov s miestnymi ortodoxnými jezuitmi, ktoré nakoniec riešil odchodom do jezuitského kolégia vo Viedni. Tu sa zapisuje na filozofickú fakultu viedenskej univerzity a po jej ukončení čakala na neho predpísaná pedagogicko-misionárska prax na jezuitskom gymnáziu v Liptovskom Svätom Mikuláši.

V ďalšom období si Kollára všimol osobný lekár Márie Terézie a panovníckej rodiny Gerard van Swieten. Na jeho odporúčanie nastupuje ako skriptor do cisárskej dvorskej knižnice, ktorej prefektom bol od roku 1745 práve van Swieten. Vzdelanie, jazyková erudícia, a najmä neúnavná práca pomáhali terchovskému rodákovi k rýchlemu služobnému postupu. V roku 1758 sa stáva prvým kustódom cisárskej dvorskej knižnice a po smrti G. van Swietena ho cisárovná Mária Terézia „vzhľadom na mnohostranné zásluhy a vedecké publikácie, ktoré rozšírili dobré meno bibliotéky,“ menovala za jej riaditeľa. S funkciou riaditeľa cisárskej dvorskej knižnice bola spojená aj hodnosť dvorského radcu.

V roku 1762 vychádza po latinsky pod názvom Dejiny patronátneho práva apoštolských kráľov uhorských prvé veľké Kollárovo vedecké dielo. Neporovnateľne väčšiu odozvu však mala jeho ďalšia práca – O pôvode a stálom používaní zákonodarnej moci vzhľadom na posvätnosť apoštolských kráľov Uhorska (1764). Touto 174-stranovou publikáciou sa jej autor preslávil v spoločenských kruhoch celej súvekej Európy. Písal v nej o právach uhorských panovníkov voči cirkvi, žiadal zdanenie šľachty a jej majetkov, pričom jej vtedajšiu nezdaniteľnosť chápal ako zradu princípov rovnosti v štáte. Vtedajšia literatúra neponúka otvorenejšiu kritiku šľachtického stavu ako táto vyhranená Kollárova práca. Šľachta ňou bola taká pobúrená, až sa jej obsahom musel zaoberať Uhorský snem, ktorý zasadal v roku 1764 v Bratislave. Snemová šľachtická garnitúra „poctila“ Kollára termínom vlastizradca, vymohla si skonfiškovanie výtlačkov publikácie a žiadala ich verejné spálenie na hlavnom bratislavskom námestí. Nehovoriac už o tom, že autorovi hrozila vyhnanstvom. A aby toho nebolo málo, pridala sa aj cirkev. Pápežská kúria „ohodnotila“ nepohodlné dielo cirkevným zákazom. V tomto ohľade ide o prvého a zatiaľ aj posledného slovenského tvorcu, ktorému sa dostalo takejto „pocty“...

A. F. Kollár bol tiež známy ako výnimočný polyglot. Okrem slovenčiny, nemčiny a maďarčiny hovoril po latinsky, grécky, hebrejsky, turecky, perzsky, arabsky a ovládal prakticky všetky slovanské jazyky. Je autorom obrany slovansko-slovenskej reči, ktorá sa nachádza v reedícii diela Mikuláša Oláha Hungaria et Attila z roku 1763. Kollár v nej okrem iného uvádza: „Ak je niekto rodom Slovák ako ja a podľa môjho príkladu vynaloží trochu času na poznanie ostatných nárečí, veľmi ľahko porozumie jazyk a písmo celého slovanského národa, a keď to bude vyžadovať vec alebo osud, môže prejsť od Jadranu cez rozsiahle oblasti severu až k hraniciam čínskym bez sprievodcu alebo tlmočníka. A tu by som spomenul celkom vynikajúcu schopnosť nášho jazyka, že vie úspešne napodobniť zvuky iného jazyka, čo som sám skúsil na svoju veľkú radosť. Toto som chcel zdôrazniť kvôli mojim Slovákom, aby reč a svoj kmeň neprestali milovať preto, ako sa to často stáva, že sú posmievaní takými, ktorí tiež bývajú v Uhorsku, lebo aj vodou, ktorá sa všeobecne užíva, zrejme už opovrhujú iba márnotratníci a prednosť aj tej najlepšej veci nemôžu poznať očami obťaženými opilstvom.“

Je nemožné uviesť na vymedzenom priestore čo i len výpočet mnohorozmernej činnosti tohto vedca, pedagóga a reformátora, ktorý svoje bohaté skúsenosti pretavil do viacerých reformných návrhov. Niektoré z nich v neskoršom období výraznou mierou ovplyvňovali najmä smerovanie uhorského školstva. Kollár pravdepodobne participoval aj na vypracovaní najväčšieho osvietenského pedagogického projektu Ratio educationis (1777), ktorý takmer polstoročie predstavoval hlavnú normu uhorského školstva. V tejto súvislosti môžeme predpokladať, že udelenie šľachtického titulu panovníčkou Máriou Teréziou mohlo byť vyjadrením Kollárových zásluh pri vypracovaní spomínaného projektu. Tvorivé úsilie A. F. Kollára našlo veľké porozumenie a značnú podporu v osobe cisárovnej Márie Terézie. Potvrdzuje to tiež fakt, že panovníčka bola krstnou mamou jeho jediného dieťaťa – dcéry, ktorá dostala meno, ako inak, Mária Terézia.

Herostratos, Brutus, Cesare Borgia, Machiavelli, nevďačný darebák – to sú len niektoré z prívlastkov, ktoré „inkasoval“ Kollár od svetskej či cirkevnej moci. V plnej miere odrážajú nielen protiklady doby, ale aj rozporuplnosť pri hodnotení osobnosti a bohatého diela A. F. Kollára.